Cvičenie s duševným ochorením nie je také jednoduché. Je načase začať depresiu a úzkosť brať vážne. Môže však byť taká nevinná rada ako „choď si zacvičiť“ uškodiť?
Mladá Beth McColl už dlho zápasí s depresiou. Mnoho ľudí v jej okolí jej radí, že by mala vyskúšať cvičenie. Veď pohyb a cvičenie spúšťa tvorbu endorfínov – hormónov šťastia. Takže po dobre strávenou workoute by sa mala konečne cítiť šťastná, no nie?
Hoci to ľudia v jej okolí myslia v dobrom, takáto rada častokrát nepomáha. Podľa Beth je to dokonca drzé, odporúčať niekomu cvičenie bez toho, aby rozumeli zložitým ochoreniam ako depresia a úzkostné stavy.
„Ani len v tie dni, kedy som na tom psychicky dobre a zvládnem si ísť zacvičiť, neexistuje záruka toho, že sa mi zlepší nálada,“ píše v článku pre magazín Self. Samozrejme, výskumy ukázali prepojenie medzi behom a depresiou a aktívny pohyb vám môže pomôcť. Cvičenie je už aj klinicky overený spôsob liečby a častokrát ho pri duševných ochoreniach predpisujú. To však neznamená, že je to spôsob, ktorý vždy a pri každom zaberie. Na toto sa snažila upozorniť aj na sociálnej sieti Twitter, kde spustila diskusiu. Desiatky ľudí sa podelilo o svoj príbeh o tom, ako sú unavení z tejto rady. Telesné cvičenie podľa nich nie je všeholiekom na duševné ochorenie.
Celé to začalo na sociálnej sieti
„Ak zvažujete, že niekomu, kto trpí depresiou alebo úzkosťou odporučíte cvičenie: zvážte, že 1) už sme to počuli mnohokrát 2) veľakrát to nie je tak jednoduché ako choď a zacvič si!“ Týmto marcovým príspevkom na Twitteri Beth načala diskusiu.
When you’re thinking of recommending exercise to someone with depression or anxiety: consider that 1) we’ve heard this a lot 2) it’s often never as simple as “go and workout!”
— beth mccoll (@imteddybless) March 8, 2018
V ďalších príspevkoch pokračovala argumentami. Upozorňuje, že behanie vonku alebo cvičenie vo fitku plnom ľudí môže byť spúšťačom úzkosti. Vyžaduje to veľa odvahy a výdrže, kým sa človek bude v takých situáciách cítiť pohodlne. Navyše, dnešná fitness kultúra vie byť veľmi toxická.
Namiesto stresujúceho zážitku v preplnenom fitku ponúkla niekoľko ďalších možností: „Čo pomohlo mne: dlhé prechádzky, tanec, záhradkárčenie, joga videá, extra uterák, ktorým prekryjem displej, aby som nemohla „súťažiť“, návšteva fitka, keď nie je preplnené, neurčím si ciele a mám úplnú slobodu odísť kedykoľvek.“
Things that have worked better for me: long walks, dancing, gardening, yoga videos, taking a spare towel to the gym to cover the display so I’m not tempted to “compete”, going when it’s less busy, setting no targets & giving myself full permission to leave anytime.
— beth mccoll (@imteddybless) March 8, 2018
Odpovede na seba nenechali dlho čakať
Jedna z nich napísala toto: „Ak ste nikdy nemali depresiu, nerozumiete, čo je paralýza. „Len to urob, budeš sa cítiť lepšie!“ Áno, je to pravda, ak keď na vás doľahne prázdnota, už len urobiť tú vec je namáhavé a napokon sa cítim hrozne preto, že sa nepokúsim. Treba si to rozdeliť na čo najviac maličkých krokov vpred.“
if you haven’t had depression you also don’t get the idea of will paralysis. “just do it, you’ll feel better!” it’s true, but when the emptiness descends, the doing of the thing is overwhelming and then i feel shit for not trying. break it up into as many tiny steps as poss.
— štokavac (@KLSN_NPRJTLJ) March 8, 2018
Viacerí sa súhlasne vyjadrili k tomu, že samotný pobyt na verejnosti už môže byť spúšťačom pre úzkostné stavy. Ak k tomu zarátame pálčivé pohľady vo fitku, nie je prekvapením, že mnohí sa ani nepokúšajú. Mnoho ľudí zápasí s duševným alebo aj neviditeľným ochorením, pre ktoré ich telá nezodpovedajú „štandardu“ vo fitness centrách. To ich napokon odrádza od návštevy. Jedna z takýchto odpovedí bola táto:
„Aká pravda! Úzkosť cítite už keď máte urobiť niečo, čo neviete robiť – pred množstvom ľudí, ktorých nepoznáte!“
Oh how true this is! You’re already anxious so go do something you’re not good at in front of a tonne of people you don’t know!
No thanks.
— Jennifer Waugh (@JenWof) March 8, 2018
Beth ďalej pokračovala vo vysvetľovaní, že už samotná cesta do a z fitka je namáhavá. V čase, keď bývala v Londýne, bolo najbližšie fitko vzdialené 45 minút od jej bytu. A v tie dni, kedy okrem neustáleho šumu vlastnej depresie nevnímala nič iné, sa jednoducho na 90-minútovú cestu tam a naspäť neodhodlala. Dôležitým odkazom od Beth je, že cvičenie môže mať liečivé účinky len ak máte ku cvičeniu dobrý vzťah. Hoci je súčasťou liečby, priatelia a blízki častokrát nekomunikujú spôsobom, ktorý by cvičenie vyzdvihoval v dobrom svetle. V očiach trpiacich to vyzerá skôr ako zjednodušovanie problému.
Počúvať vlastné symptómy
Práve na svojom vzťahu ku cvičeniu Beth pracuje každý deň. Pokiaľ je vo fitku a začne sa porovnávať s ostatnými, zakryje displej na prístroji. Niekedy sa rozhodne chodiť miesto behu. V dni, kedy sa vôbec necíti na odchod z domu, sa snaží o kompromis: Namiesto toho, aby sa donútila ísť do fitka vyskúša online video a venuje sa joge aspoň 15 minút. A ak má pochybnosti o tom, že to zvládne, radšej ide na dlhú prechádzku alebo sa venuje svojej záhradke. Prečo sa nútiť do fitka, keď má mnoho ďalších záujmov, ktorým sa rada venuje a tiež majú terapeutické účinky?
Ako sama hovorí, nechcieť je rovnako dobrý dôvod ako hocaký iný. Niekedy nevieme, čím si niekto iný prechádza, a miesto nátlaku je vhodné im ponúknuť podporu. Ľudia s duševnými ochoreniami rozumejú tomu, že tieto rady sú dobre mienené. Niekedy je však cennejšie opýtať sa, čo by im mohlo pomôcť, než ponúknuť svoje vlastné riešenie. Títo ľudia rozumejú vlastným hraniciam lepšie ako niekto iný. Empaticky prijať aj odmietnutie je kľúčové pri ich liečbe. Pre priateľov a blízkych je však dôležité, aby sa naučili povzbudzovať chorých do liečby – aj keď to niekedy znamená zážitok z fitness centra. Mnohokrát nejde len o to, čo odporúčame, ale aj o spôsob, akým to robíme.
Depresia môže byť naozaj fyzicky limitujúca. Liečba môže však prebiehať len v takom prostredí, kde tejto pravde rozumejú.